Homosexualita známa neznáma

V súčasnosti nemáme v oblasti empirického výskumu žiadne všeobecne prijímané definície sexuálnej orientácie, homosexuality či heterosexuality. Mali by sme homosexualitu opisovať napríklad prostredníctvom túžby po vzájomných fyzických prejavoch s osobami rovnakého pohlavia, minulej skúsenosti s takýmito prejavmi, určitých znakov osobných túžob a predstáv, stáleho nutkania zblížiť sa s osobami rovnakého pohlavia, sociálnej identity, ktorú títo ľudia prijali sami alebo od iných ľudí, alebo azda prostredníctvom niečoho úplne iného?

Ak sa pozrieme na aktuálny výskum, zistíme, že vedci v snahe označiť ľudí za "homosexuálnych" alebo "heterosexuálnych" zvyknú používať aspoň jednu z týchto troch kategórií: sexuálne správanie; sexuálne predstavy (alebo s tým súvisiace emocionálne a citové zážitky); a sebaidentifikáciu (označenie seba ako "gej", "lesba", "bisexuál", "asexuál" atď.) (Edward O. Laumann et al., "The Social Organization of Sexuality: Sexual Practices in the United States", Chicago: University of Chicago Press, 1994). Niektorí pridávajú ešte štvrtú kategóriu - začlenenie do komunity definovanej na základe sexuálnej orientácie.

Americká psychologická asociácia o sexuálnej orientácii v príručke z roku 2008 určenej na osvetu verejnosti píše:

"Sexuálna orientácia sa vzťahuje na pretrvávajúcu štruktúru emocionálnej, romantickej a/alebo sexuálnej príťažlivosti k mužom, ženám alebo obom pohlaviam. Sexuálna orientácia sa tiež vzťahuje na vedomie identity založenej na tejto príťažlivosti, spojenej s prejavmi správania a príslušnosťou ku komunite ľudí, ktorí tiež prežívajú túto príťažlivosť. Výskum v posledných desaťročiach ukázal, že sexuálna orientácia sa pohybuje na škále, od výlučnej príťažlivosti k opačnému pohlaviu až po výlučnú príťažlivosť k rovnakému pohlaviu."

Americká psychologická asociácia, Answers to Your Questions for a Better Understanding of Sexual Orientation & Homosexuality, 2008)

Pojem "homosexualita" (z gréc. "homos", čiže rovnaký a z lat. "sexus", čiže pohlavie) prvý krát použil až v druhej polovici 19.storočia (r. 1868) maďarský spisovateľ, novinár a bojovník za ľudské práva Karoly Maria Benkert (Kertbeny) a žiadal jeho právne schválenie. Neskôr ho začal používať rakúsky psychológ Richard von Krafft Ebing vo svojej monografii Psychopathia Sexualis (1886). Tento pojem mal vedecký podtext, ktorý umožňoval viesť diskusie o tomto fenoméne, či realite, objektívnym spôsobom bez negatívnych predsudkov (predtým sa tento jav vyjadrujúci sexuálne praktiky medzi rovnakými pohlaviami nazýval "sodomia", čo v sebe nesie negatívnu konotáciu). Spolu s pojmom "homosexualita" bol uvedený do používania aj pojem "heterosexualita", (z gréc. "heteros", čiže rozdielny), ktorý tiež dovtedy neexistoval. Vytvorením týchto pojmov sa otázka "homo" a "hetero" sexuality posunula do inej roviny - už to prestala byť otázka správania sa a stala sa z toho otázka "identity".

Neskôr sa vytvárali ďalšie pojmy ako sexuálna preferencia, sexuálna orientácia alebo v dnešnej dobe čoraz častejšie používaný termín alternatívneho životného štýlu. Na širokú verejnosť sa pritom vyvíja obrovský tlak, aby akceptovala homosexualitu ako prijateľný životný štýl a tento tlak prenikol aj do vedeckých a náboženských komunít.

Už od začiatku zavedenia pojmu "homosexualita" sa skúma aj otázka jej pôvodu. Spor o tom, čo zapríčiňuje homosexualitu, či biologické faktory alebo psychosociálne, sa týka, zjednodušene povedané toho, či je vrodená alebo získaná. Niektorí zástancovia vplyvu biologických faktorov sa svojimi argumentmi snažia dokázať, že ľudia sa takí "už narodia". Na druhej strane, argumenty postavené na psychosociálnych faktoroch poukazujú na to, že homosexualitu "vypestoval" vplyv prostredia. Všeobecne však platí, že nič sa nemôže fenotypovo (navonok) prejaviť, čo by nebolo genotypovo možné a gény sa exprimujú (stanú sa aktívnymi) pod vplyvom vonkajších faktorov. Je to niečo ako "zámok a kľúč".

"Môžeme predpokladať prítomnosť biologického potenciálu podmieňujúceho sexuálne správanie, ale spôsob použitia tohto potenciálu bude do určitej miery záležať od vplyvu prostredia pôsobiaceho na subjekt a tiež na jeho osobnej iniciatíve." 

Zuanazzi, G., Homosexuálni stav: definice a příčinné faktory. In: Homosexualita a křesťanská antropologie, Sborník Praha: Pastorační středisko, 1998; 41

Aj Americká psychologická asociácia na svojej webovej stránke uvádza: 

"Medzi vedcami neexistuje konsenzus o presných dôvodoch, prečo sa u jednotlivca vyvinie heterosexuálna, bisexuálna, homosexuálna alebo lesbická orientácia. Napriek tomu, že výskum vynaložil značné úsilie na preskúmanie možných genetických, hormonálnych, vývojových, sociálnych a kultúrnych vplyvov na sexuálnu orientáciu, neobjavili sa zistenia, ktoré by vedcom dovolili stanoviť záver, že sexuálna orientácia je určená konkrétnym faktorom alebo faktormi. Mnohí si myslia, že tak ako príroda (teda biologické faktory), tak aj prostredie (teda psychosociálne faktory) hrajú v tomto zložitú úlohu ..."


Najviac vedeckých prác, ktoré hľadali príčinnú súvislosť v biologických faktoroch, sa zameralo na skúmanie genetiky, čo umožnil hlavne rozvoj metód molekulárnej biológie. Ďalšou rozšírenou oblasťou skúmania, ktorá chcela objasniť biologickú podmienenosť homosexuality bola oblasť neuroendokrinológie, čiže vplyv hormónov, ale najmä oblasť skúmania ľudského mozgu, nakoľko na poli neurovedy sa nástupom moderných zobrazovacích techník dokázali skúmať čoraz detailnejšie štruktúry mozgu. Viac v časti 

Ďalšou spornou otázkou, ktorá rezonuje tak v spoločnosti, ako aj na poli vedeckého bádania, je, či homosexualita je stav trvalý, ktorý v žiadnom prípade nie je možné zmeniť. Viac v časti 

Tvrdenie, že homosexualita je stav nemenný - možno zmeniť len spôsob správania, nie však samotnú sexuálnu orientáciu - , nachádza širokú podporu vo vedeckej obci u mnohých vedcov a masívne ho propagujú aj médiá. Toto tvrdenie je však veľmi zjednodušujúce. Rovnako zjednodušujúce ale je aj tvrdenie, s ktorým sa stretávame v tzv. konzervatívnych kruhoch, že táto zmena je možná u každého, stačí len chcieť. Často ide o sklon hlboko zakorenený a v mnohých prípadoch pod vplyvom určitého spôsobu života aj zafixovaný. Tento hlboko zakorenený sklon sa môže javiť ako vrodený a trvalý, kde môžu mať prevahu isté biologické faktory utvárané už od prenatálneho vývinu. Skutočnosťou však zostáva, že vývin dieťaťa môže byť zaťažený traumou už od veľmi raného štádia, kedy sa formuje jadro osobnosti človeka, doslova od prvých dní života. A tak príčiny vzniku homosexuality sa nemusia dať v konkrétnom prípade vôbec presne identifikovať. Na druhej strane existujú formy homosexuálnej náklonnosti, ktoré môžeme označiť ako vývinová homosexualita spojená s dospievaním a symptomatická homosexualita, ktorá sa viaže na narušené medziľudské vzťahy. Viac o tom v časti 

V súčasnosti môžeme konštatovať že, "psychológia a psychiatria ponechala celú populáciu ľudí, ktorí sa vo svojej homosexualite cítia neuspokojení, napospas osudu." (J. Nicolosi, Finally, Recognition of a Long-Neglected Population. In: J. Bancroft, A.L.Beckstead (Eds.) Peer Commentaries on Spitzer, Archives of Sexual Behavior, 32, 419-468, 2003). Odborná pomoc týmto jednotlivcom, ktorá by reflektovala ich požiadavky a očakávania sa napriek existencii diagnostickej kategórie F66.1 "ego-dystónna sexuálna orientácia" v 10.revízii Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10), stala profesionálnou výzvou len pre niekoľkých odborníkov v oblasti duševného zdravia.

Túto neuspokojivú situáciu riešia tzv. "non-gej homosexuáli" vytváraním svojpomocných skupín, hľadaním opory v náboženských spoločenstvách a to tak v rámci kresťanstva ako aj judaizmu a islamu. Dvere mnohých združení na pomoc homosexuálom na tejto ceste sú im otvorené, pričom nevyžadujú od nich bezpodmienečne záujem o liečbu. To, čo ponúkajú, je ničím nepodmienené prijatie. Viac v časti 

Stránku zostavili:

Darina Veličová (pracuje v oblasti klinickej biochémie, je podpredsedníčkou o.z. Priestor prijatia)

Daniela Laginová (pracuje ako všeobecná lekárka, je členkou o.z. Priestor prijatia)