Je homosexualita nemenná?

Mýtus, že sexuálna orientácia sa nedá meniť je síce populárny, existuje však nespočetné množstvo zdokumentovaných prípadov osôb, ktorých orientácia sa presunula z homosexuálnej na heterosexuálnu. Takéto prípady, v ktorých nastala zmena sexuálnej orientácie, je možné nájsť v časopise "Journal of Human Sexuality", Vol. 1 (2009)

Celé číslo venované otázke "Čo ukazuje výskum," poskytuje historický prehľad prípadov úspešnej zmeny sexuálnej orientácie, pričom ukazuje aká je sexuálna orientácia fluidná a že homosexualita je v mnohých prípadoch zvratná.

V dnešnej dobe sú pokusy o terapiu homosexuality (v zmysle zmeny) napádané, buď ako neľudské (neprirodzené, potlačujúce či diskriminujúce, dokonca poškodzujúce) alebo ako neuskutočniteľné. Ľuďom, ktorí prežívajú svoju homosexualitu ako nechcený stav (označený v MKCH-10 ako ego-dystónna sexuálna orientácia), je v súčasnosti v prevažnej miere ponúkaná zo strany psychoterapeutov iba afirmatívna, čiže potvrdzujúca terapia, ktorá má pomôcť klientovi akceptovať tento stav. Zameriava sa na pomoc pri adaptívnom zvládaní dopadu stigiem a rozdielov na minoritnú spoločnosť od väčšinovej heterosexuálnej spoločnosti. Deje sa tak preto, že odporcovia (konverznej, resp. reparatívnej) terapie považujú práve sociálny tlak a internalizovanú homofóbiu za dôvod snahy jednotlivca zmeniť sexuálnu orientáciu. Tento predpoklad sa však javí ako neúplný a v mnohých prípadoch nepresný. Časť homosexuálne orientovanej populácie naopak prežíva nespokojnosť s gej životným štýlom, ktorý je v rozpore s ich osobnými hodnotami, popisuje konflikt identity a strach pred chorobami. Je dokázané, že homosexuálna populácia v porovnaní s heterosexuálnou trpí vyšším výskytom duševných porúch a fyzických ochorení, predovšetkým infekčného typu, ako aj zvýšeným rizikom suicídií a dosahuje výrazne nižší priemerný vek. Je nepravdepodobné, že by homofóbia, odsudzovanie, či tlak zo strany spoločnosti mohol poskytnúť vysvetlenie výskytu všetkých problémov homosexuálnej populácie (Lawrence S. Mayer, Paul R. McHugh, Sexuality and Gender. Findigs from Biological, Psychological and Social Sciences, The New Atlantis, 50, Fall 2016). No ponúkaný terapeutický model afirmatívnej terapie im má pomôcť v porozumení a prijatí ich sexuálnej orientácie ako prirodzenej súčasti ich samotných. Je teda zameraný na pomoc pri vyrovnaní sa s homosexuálnou orientáciou a na rozvíjanie stratégie pre zvládanie a formovanie homosexuálnej identity. Tento proces identifikácie je zavŕšený v tzv. "coming-out".

Pritom odporučenie Americkej psychiatrickej asociácie z roku 2000, že etický terapeut by sa mal zdržiavať snahy meniť sexuálnu orientáciu jednotlivca, uplatňuje v tomto dvojitý štandard. Uvádza sa v ňom, že je neetické aplikovať konverznú terapiu, pretože nie je žiaden vedecký dôkaz o jej efektívnosti, zatiaľ čo prijíma, že je etické aplikovať gej afirmatívnu terapiu, pre ktorú, ale tiež nie je žiaden vedecký dôkaz o jej efektivite a o jej škodlivosti dokonca existujú správy (W. Throckmorton, "Ethical issues in attempts to ban reorientation therapies", Psychotherapy: Theory, Research, Practice, Training, 39,(2002),66 - 75).

Štúdie potvrdzujú, že pomer úspešnosti terapie je porovnateľný s liečbou mnohých psychických porúch. To, že táto terapia kladie na človeka aj určité nároky, môže u mnohých vyvolávať odmietanie až pobúrenie. Avšak liečba viacerých vážnejších somatických alebo psychických ochorení, či porúch je takisto náročná a môže mať diskutabilnú úspešnosť. Pacienti pri takejto liečbe neraz musia prechádzať nepríjemnými alebo náročnými procedúrami. Znamená to azda, že máme takúto liečbu úplne zavrhnúť? Je potrebné na tomto mieste zdôrazniť, že nemáme na mysli metódy averzívnej terapie (zahŕňajúce použitie elektrošokov alebo chemických látok spôsobujúcich nevoľnosť až zvracanie), ktoré sa v súčasnosti už ani nepoužívajú. Averzívne metódy boli často kritizované ako nekompletné, pretože zanechali klienta bez priameho sexuálneho výstupu, t.j. že sa síce neprejavoval ako homosexuál, no zároveň ani ako heterosexuál, nakoľko dôsledkom používania averzívnych podnetov dochádza k potlačeniu sexuálnych reakcií. Zrejme aj z tohto dôvodu bola úspešná snaha vylúčiť homosexualitu z Medzinárodnej klasifikácie chorôb. Kto z nás by mal chuť liečiť si elektrošokmi traumu, či zranenie, ktoré utrpel v detstve, za ktoré nemôže a ani to sám nevie vyriešiť!?

Hlasy ozývajúce sa rázne proti možnosti viesť ľudí s homosexuálnou náklonnosťou k zmene ich prežívania, pritom protirečia svedectvám nie malého počtu homosexuálov, ktorí podstúpili terapiu vedúcu k zmene homosexuality a považujú ju za prospešnú. Mnohí by mohli namietať, že nejde o štandardizované vedecké výskumy. V niektorých prípadoch majú pravdu, avšak aj tieto prípady majú dokumentačnú hodnotu. Okrem toho existujú aj vedecké analýzy.

Skutočnosť, že existujú jednotlivci, ktorí sa vo svojej homosexualite cítia neuspokojení a ktorí de facto predstavujú marginalizovanú časť tzv. "sexuálnej minority", nám zároveň odkrýva absenciu výskumov, ktoré by zisťovali zastúpenie tých s ego-dystónnou a ego-syntónnou homosexuálnou orientáciou v homosexuálnej populácii. Zistenie podielu jednotlivcov s ego-dystónnou homosexuálnou orientáciou v zmienenej populácii by otvorilo legitímnu otázku terapeutickej pomoci týmto osobám.

V dnešnej dobe však s ľútosťou zisťujeme to, čo v závere svojej diplomovej práce uvádza Daniel Ferkodič: "Zatiaľ čo terapia duševných porúch vo všeobecnosti v priebehu nasledujúcich desaťročí zaznamenávala pokroky a rozvoj terapeutických metód a techník, terapia homosexuality, hoci už len zriedkavá, podliehala tabuizácii a silnej kritike. V dnešnej názorovo pluralitnej spoločnosti takáto tabuizácia, kritika, či dokonca zastavenie liečebných pokusov pripomína skôr "Index zakázaných kníh" ako zaangažovanú vedeckú snahu zameranú na hľadanie podstaty vecí a riešenie problémov. Moderný "index politickej korektnosti" v otázkach homosexuality dnes rozhoduje o hodnovernosti poznatkov, možnosti ich prezentácie v diskusii založenej na argumentoch a rovnako aj o vedeckom či pseudovedeckom formáte ich postulátora. Hoci sú mnohým štúdiám a kazuistikám terapie homosexuality oprávnene vyčítané metodologické nedostatky a rôzne chyby, nemožno za riešenie považovať apriorné posúdenie takejto terapie ako neefektívnej, ale jej dôsledné a systematické odborné preskúmanie, ktoré by rozlíšilo efektívne od neefektívneho a užitočné od škodlivého." (D.Ferkodič, Možnosti a efektivita terapie ego-dystónnej sexuálnej orientácie u mužov, Diplomová práca)

Niektorí terapeuti, vystupujúci otvorene proti názorom homosexuálnych aktivistov, vytvorili v roku 1992 v USA profesijné združenie NARTH - the National Association for Research and Therapy of Homosexuality (NARTH) - Národná asociácia pre výskum a terapiu homosexuality. V súčasnosti pôsobí pod názvom the Alliance for Therapeutic Choice and Scientific Integrity (ATCSI) - Asociácia pre voľbu terapie a vedeckú integritu. Zakladateľom a istý čas aj prezidentom tohto združenia bol americký klinický psychológ Joseph Nicolosi (zomrel v r.2017). NARTH patril medzi najvýznamnejších zástancov psychoterapeutických prístupov v terapii ego-dystónnej homosexuality (v MKCH-10 označenej ako F66.1), zahŕňajúc rôzne metódy konverznej, resp. reparatívnej terapie. Pri tomto prístupe homosexualita nie je problém sám osebe, ale symptóm nevyriešených problémov, ktoré vo veľkej väčšine prípadov majú svoj pôvod v homo-emocionálnych zraneniach v detstve (R. Cohen, Homosexualita a možnosti terapie: chování, etika, principy a praxe. In: A. Laun (Ed.) Homosexualita z katolického pohledu (s. 81-146). Olomouc: Matice cyrilometodějská, 2003). Význam interpersonálnych vzťahov v ranom detstve v súvislosti s homosexualitou možno len ťažko popierať (viac v časti - Psychosociálne faktory).

Základnú premisu konverznej, resp. reparatívnej terapie tvorí predpoklad, že väčšina klientov trpí syndrómom deficitu rodovej identity, ktorá je základom sexuálnej orientácie. Znamená to, byť dostatočne potvrdený vo svojej mužskosti, či ženskosti. Veľmi pekne to vyjadril Dr. Nicolosi: "Aby nás priťahovali osoby iného pohlavia, musíme byť spokojní a vyrovnaní s vlastným pohlavím - prijať ho, prijať samého seba takého, aký som."

Homosexuálne vzťahy sú len prejavom legitímnej túžby po medziľudských vzťahoch a homosexuálne aktivity reprezentujú snahy uspokojiť tieto legitímne potreby - pozornosti, náklonnosti, uznania, lásky, erotizáciou vzťahov s jednotlivcami rovnakého pohlavia. V procese terapie sa klient učí, že tieto potreby môžu byť uspokojené aj iným ako erotickým a sexuálnym spôsobom - učí sa vytvárať dôverné, úprimné, nesexuálne priateľstvá s osobami rovnakého pohlavia a zároveň porozumieť svojim myšlienkam, citom a potrebám (J. Nicolosi, (2004) Reparative Therapy of Male Homosexuality)  www.therapeuticchoice.com/outside-resources   

Základné príčiny homosexuality podľa Alberta Ellisa, ktorý presadzuje racionálny prístup k terapii, nie sú sexuálne (A. Ellis, Rational-emotional treatment of simple fobias. Psychotherapy, 28, 452 - 456, 1991). Skôr predstavujú problém vytvoriť si primeraný vzťah k sebe, druhým a svetu okolo. Ellis videl mnoho pacientov, ktorí boli schopní dosiahnuť neuveriteľný náhľad na svoje detstvo a nevedomé procesy a predsa ich problémy nezmizli, no všimol si u nich neustále sa opakujúce indoktrinácie, ktoré ich utvrdzovali v iracionálnej životnej filozofii. Zistil, že nejaké asociovanie, ktoré je príliš zamerané na minulosť, sa nedá využiť pre kritickú konfrontáciu pacientov s ich súčasnými predstavami o sebe a o svete. Vo svojom terapeutickom prístupe napáda klientov systém presvedčení a núti ho tak aktívne čeliť iracionálnym predpokladom.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že cesta zmeny znamená pracovať na sebe, prísť na korene a "rýpať" sa aj v tom, čo možno bolí! Táto cesta nie je ľahká a nie všetci ju chcú podstúpiť.

Súčasné vedecké poznatky mnohých odborníkov jednoznačne smerujú k záveru, že nemá zmysel pokúšať sa meniť nasilu pocity homosexuála k ženám a lesby k mužom. Toto nie je riešením príčiny a z tohto dôvodu ani nemožno očakávať trvalý efekt takéhoto prístupu.

Najnovšie prístupy predstavuje Asociácia pre reintegračnú terapiu (The Reintegrative Therapy Association). Zakladateľom a klinickým riaditeľom je Dr. Joseph Nicolosi, Jr. - licencovaný klinický psychológ.

Táto asociácia podporuje najvyššie štandardy jedinečnosti a integrity v terapeutickom prístupe ku klientovi. Verí, že jej klienti si zaslúžia rovnaké práva a slobody, ako ktokoľvek iný - mať terapeuta, ktorý ich chápe, rešpektuje a podporuje v ich vlastnej ceste. Niekedy to znamená aj poskytnúť podporu mužom a ženám s nechcenou príťažlivosťou k rovnakému pohlaviu. Reintegračná terapiaTM je celkom odlišná od tzv. "konverznej terapie". Používa zavedené, na dôkazoch založené postupy a poskytuje úplne rovnaké intervencie, aké poskytujú klinickí terapeuti na celom svete, ktorí sa zaoberajú terapiou traumy, ako aj rôznych závislostí. Ak sú problémy s tým spojené vyriešené a odstránené, môže sa zmeniť i sexualita klienta. Reintegračná terapiaTM používa rovnaký prístup bez ohľadu na sexuálnu orientáciu alebo pohlavie klienta.

Na rozdiel od toho je "konverzná terapia" vo všeobecnosti zameraná na "zvýšenie heterosexuálnej príťažlivosti a zníženie nežiaducej homosexuality" a poskytovaná zvyčajne nelicencovanými terapeutmi. Odporcovia takejto terapie upozorňujú, že zahŕňa averzívne techniky (ako hanba, bolesť alebo nátlak), aby sa dosiahla u klienta účinná zmena. Z dlhodobého hľadiska sú takéto averzné postupy neúčinné a potenciálne škodlivé. Hoci v súčasnosti už väčšina konverzných terapeutov nepoužíva averzívne techniky, stále neexistujú žiadne špecifické vzdelávacie smernice, riadiace organizácie alebo požiadavky na vzdelanie pre profesionálov, ktorí sa označujú ako "konverzní terapeuti".

V kontraste s tým, reintegračnú terapiu môžu vykonávať iba profesionálni poskytovatelia v oblasti duševného zdravia, ktorí sú vyškolení Asociáciou pre Reintegračnú terapiuTM. Cieľ tejto terapie je vždy definovaný klientom a odsúhlasený spoločne klientom a terapeutom, vždy je to s plným rešpektom pre sebaurčenie klienta.

Výsledkom tejto terapie je nadobudnutie skúsenosti nového spôsobu správania. Práve skúsenosť bytia novým spôsobom mení osobnú identitu a táto zmena osobnej identity prichádza s opakovaným iným prežívaním seba vo vzťahu k druhým. 

Schéma reintegračnej terapie
Schéma reintegračnej terapie

Viac o reintegračnej terapii na 

Dôležitú úlohu v každom procese terapie zohráva aj podporná sieť vzťahov, ktorá môže pozostávať z rodinných príslušníkov, priateľov, manželských partnerov, svojpomocných skupín, náboženských spoločenstiev atď. a ktorá poskytuje jednotlivcovi čas, spoluúčasť, možnosť rozhovoru, pomoc vo chvíľach neistoty a osamelosti po prerušení homosexuálnych vzťahov a aktivít. 

Viac o štúdiách zaoberajúcich sa terapiou na

Stránku zostavili:

Darina Veličová (pracuje v oblasti klinickej biochémie, je podpredsedníčkou o.z. Priestor prijatia)

Daniela Laginová (pracuje ako všeobecná lekárka, je členkou o.z. Priestor prijatia)