Čo priniesli štúdie o terapii homosexuality

Pred rokom 1973, v ktorom nátlak LGBT aktivistov viedol k vyradeniu homosexuality z Diagnostického manuálu chorôb Americkej psychiatrickej asociácie, bola bežne poskytovaná psychologická starostlivosť osobám s neželanou príťažlivosťou k rovnakému pohlaviu. Ak sa pozrieme na výskumy vykonané pred týmto rokom, psychiater Dr. Jeffrey Satinover uvádza mieru úspešnosti až 50% (J. Satinover, Homosexuality and the Politics of Truth,(1996), 186)

Profesionáli v oblasti psychológie boli svedkami zmeny a dosvedčujú, že sa to stáva. Jeden príklad pochádza dokonca od Dr. Nicholasa A. Cummingsa, podporovateľa práv homosexuálov a bývalého predsedu Americkej psychologickej asociácie (APA). Uvádza, že viacerí jeho klienti, ktorí si želali zmeniť pocity príťažlivosti k osobám rovnakého pohlavia, zmenu úspešne uskutočnili, pričom hovorí o 20% úspešnosti, ktorú dosahuje v tejto oblasti vo svojej súkromnej praxi, v ktorej sa on a jeho spolupracovníci za 25 rokov stretli s 18 000 gejmi a lesbami.

https://eu.usatoday.com/story/opinion/2013/07/30/sexual-reorientation-therapy-not-unethical-column/2601159/

Dr. Cummings vysvetľuje, že hoci on sám súhlasí s tým, že homosexualita nie je duševnou chorobou, upozorňuje na to, že keď v roku 1973 Americká psychiatrická asociácia vyradila homosexualitu zo zoznamu "liečiteľných stavov", bolo to prvýkrát v histórii zdravotnej starostlivosti, keď sa hlasovaním, a nie vedeckým dôkazom rozhodlo o existencii alebo neexistencii nejakej diagnózy.Cummings v roku 1974 osobne predstavil dve riešenia, ako normalizovať homosexualitu v rámci Americkej psychologickej asociácie (APA), ale robil tak za predpokladu, že "budú vykonané vhodné a potrebné výskumy, aby toto rozhodnutie zdôvodnili". Riešenia boli prijaté, avšak celé desaťročia potom so zdesením sledoval, že zo strany APA neboli žiadne snahy vykonať, alebo aspoň podporiť spomínané potrebné výskumy. Znepokojený stratou vedeckej objektivity v tejto organizácii, sa v roku 2005 podieľal na vydaní knihy Deštruktívne trendy v mentálnom zdraví; dobre mienená cesta k poškodeniu (R.H. Wright, N.A. Cummings, Destructive Trends in Mental Health: the Well-intentioned Path to Harm. Psychology Press, 2005). Rovnako uvádza vo vyššie citovanom článku v USA Today, "politická agenda by nemala brániť gejom a lesbám, ktorí túžia po zmene, aby robili svoje vlastné rozhodnutia".

Svedkom možnosti zmeny stojacej mimo akéhokoľvek podozrenia bol aj významný profesor psychiatrie na Columbijskej univerzite Robert L. Spitzer, ktorý stál istú dobu aj na čele Americkej psychiatrickej asociácie a bol tiež známy tým, že v roku 1973 zohral jednu z kľúčových úloh pri vyradení homosexuality z Diagnostického manuálu chorôb Americkej psychiatrickej asociácie. Neskôr sa rozhodol zistiť, či je homosexualita naozaj nemenná. 

"Ako väčšina psychiatrov, myslel som si, že homosexuálnemu správaniu sa dá odolať, ale sexuálna orientácia je nemenná. Teraz však verím, že to nie je pravda - niektorí ľudia sú schopní zmeny a niektorí sa naozaj zmenia." 

Spitzerova štúdia testovala predpoklad, že niektorí jednotlivci, ktorých sexuálna orientácie je prevažne homosexuálna sa môžu stať prevažne heterosexuálnymi za pomoci niektorej formy konverznej terapie (Robert L. Spitzer, M.D., Can Some Gay Men and Lesbians Change from Homosexual to Heterosexual Orientation, Archives of Sexual Behavior Vol. 32, No. 5, okt. 2003, s. 403-417). Jednotlivci, ktorí sa dostali do Spitzerovaj vzorky museli spĺňať dve základné kritériá. Jednak museli prežívať dlhodobo prevažne homosexuálnu príťažlivosť (rok pred začiatkom terapie mala byť na úrovni max. 60 zo 100 bodovej škály sexuálnej príťažlivosti) a zároveň po terapii museli vykazovať zmenu najmenej o 10 bodov k heterosexualite na tejto škále, pretrvávajúcu najmenej päť rokov. Počas 16 mesiacov Spitzerovho výskumu z 274 prihlásených participantov splnilo kritériá 200, pričom 143 bolo mužov a 57 žien. Prevažná väčšina participantov celkovej vzorky (90%) uviedla, že absolvovali viac ako jeden typ terapie. Skoro polovica (47%) za najpomáhajúcejšie označila terapie vedené odborníkom v oblasti duševného zdravia. Najčastejšie to bol psychológ (48%), pastorálny poradca (25%) a najmenej psychiater (5%). Participanti v rámci štruktúrovaného interview odpovedali na 114 dichotómnych alebo škálovaných uzatvorených otázok, z čoho 60 otázok sa zameriavalo na sexuálne city, fantázie a správanie.

Z týchto dvoch stoviek mužov a žien, o ktorých štúdia podáva správu, došlo u 66% mužov a 44% žien v tomto ohľade k významným zmenám od prevažne homosexuálnej orientácie k prevažne heterosexuálnej orientácii. Zmeny, ktoré popisujú nie sú limitované len na zmenu správania a sebaidentifikácie, ale zahŕňajú aj sexuálnu príťažlivosť, sexuálne vzrušenie, fantázie, túžby a naliehavosť sexuálnych citov. Takáto zmena obsahuje základné aspekty sexuálnej orientácie. Tieto zistenia sú teda v rozpore s presvedčením, že homosexuálne správanie je možné potlačiť, ale zmena v sexuálnej orientácii nie je možná. Participanti, ktorí zaznamenali len obmedzenú zmenu vnímajú terapiu tiež ako veľmi užitočnú. Popisujú úžitok terapie pre nesexuálne zmeny ako je zníženie depresivity, a u mužov napr. silnejší zmysel pre maskulinitu a rozvoj nesexuálnych vzťahov s inými mužmi.

Svoje výsledky Dr. Spitzer prezentoval 9. mája 2001 na každoročnom stretnutí APA. Ako uvádza, 

"na rozdiel od bežnej mienky, niektorí vysoko motivovaní jednotlivci, ktorí vyvinú viaceré snahy, vykazujú zmenu v indikátoroch sexuálnej orientácie a dosahujú dobré heterosexuálne fungovanie." 

Výsledky štúdie majú podľa Spitzera niekoľko aplikácií pre klinickú prax. V prvom rade Spitzer zistil, že najčastejšími dôvodmi pre terapiu u mužov bola skutočnosť, že 85% z nich nepovažovalo gej životný štýl za citovo uspokojujúci, 79% prežívalo konflikt medzi homosexuálnym správaním a vierou, 67% chcelo ostať ženatými, alebo sa oženiť. Toto spochybňuje všeobecne rozšírený pohľad, že jednotlivci, ktorí hľadajú v terapii zmenu sexuálnej orientácie, podľahli sociálnemu tlaku a iracionálnej zvnútornenej homofóbii. Za druhé, by mali profesionáli v oblasti duševného zdravia prestať zamlčovať možnosť terapie, ktorá má za cieľ zmenu sexuálnej orientácie. Spitzer zdôrazňuje, že ak sa pacientom poskytnú potrebné informácie o reparačnej terapii so spomenutím aj možnosti neúspechu, mnohí môžu urobiť autonómne rozhodnutie, že sa chcú pokúsiť o rozvinutie svojej heterosexuality a o minimalizáciu neželaných homosexuálnych citov. Rozhodnutie sa pre jednotlivé alternatívy by sa malo ponechať na slobodu a zodpovednosť pacienta. Tiež však na margo svojej štúdie povedal, že tým nechce naznačiť, že každý jednotlivec s homosexuálnou orientáciou by mal podstúpiť terapiu, ale že každý, kto chce, by mal mať "právo objaviť svoj heterosexuálny potenciál."

Kvôli týmto výsledkom sa stal vzápätí terčom nenávistného hnevu zo strany LGBT aktivistov, čo zašlo až tak ďaleko, že sa o 9 rokov neskôr (v máji 2012) ospravedlnil homosexuálnej komunite, ak im v dôsledku svojho výskumu spôsobil prípadnú bolesť. Ospravedlnenie však nespôsobilo neplatnosť zistení v jeho výskume, a to, že väčšina osôb, ktoré sa zúčastnili jeho štúdie v súčasnosti žije zdravým, naplneným heterosexuálnym životom.

Dr. Stanton L. Jones (profesor psychológie na Wheaton College) a Dr. Mark A. Yarhouse (zakladateľ a co-director The Center for Faith, Sexuality and Gender, www.sexualidentityinstitute.org) sú autormi štúdie "Homosexuality: The Use of Scientific Research in the Church's Moral Debate" - Homosexualita: využitie vedeckého výskumu v morálnej diskusii cirkvi (InterVarsity Press, 2000). Preskúmali v nej 30 rôznych výskumných projektov a citovali 108 mužov a žien, ktorí úspešne dosiahli zmenu z homosexuality na príťažlivosť k osobám opačného pohlavia a heterosexuálne správanie.

V roku 2017 prezentovali výsledky štúdie, ktorú robili medzi účastníkmi kresťanských svojpomocných skupín. Títo účastníci uvádzali nasledovné:

• 15% - úspešná zmena k heterosexualite - homosexuálna orientácia bola odstránená a došlo k podstatnej zmene na heterosexuálnu príťažlivosť
• 23% - úspešné odstránenie homosexuality - homosexuálna príťažlivosť vymizla, alebo sa vyskytuje len príležitostne, a už nezaťažuje
• 29% - pokrok k zmierneniu homosexuálnej príťažlivosti - klienti ešte neboli spokojní, ale pokračujú na ceste ku zmene
• 15% - nenastala žiadna reakcia - klienti síce neprerušili proces premeny, ale nevedia si rady ako ďalej
• 4% - neúspešná odozva a rozpor - klienti vzdali snahu o zmenu, ale neprijali homosexuálnu identitu
• 8% - neúspešná odozva - klienti boli neúspešní v snahe o zmenu a prijali homosexuálnu identitu

Prezentovaná 38% úspešnosť - to sú skutočne vynikajúce výsledky na "svojpomocné" skupiny.

Kritici konverznej terapie ako napr. D. Haldeman tvrdia, že správy o úspešnej zmene sexuálnej orientácie sú obmedzené na neoficiálne svedectvá jednotlivcov, ktorí absolvovali konverznú terapiu alebo terapeutov, ktorí ju praktizujú. Najčastejšie zaznievajú tieto kritické námietky (Haldeman, D., The practice and ethics of sexual orientation conversion therapy, Journal of Consulting and Clinical Psychology, 62, 1994, 221-227) (Haldeman, D., The Pseudo-science of Sexual Orientation Conversion Therapy, ANG-LES - The Policy Journal of the Institute for Gay and Lesbian Strategic Studies. 4, 1999, 1 - 4)

• Konverzná terapia je založená na zlých východiskách

Teórie, z ktorých táto terapia vychádza, nie sú empiricky podložené a vychádzajú len zo skúseností s terapiou nešťastných homosexuálov, pričom neberú ohľad na životy väčšiny gejov a lesbičiek.

• Niektorých jednotlivcov vedie k hľadaniu zmeny homosexuálnej orientácie homofóbia prostredia, v ktorom žijú

Konverzní terapeuti považujú za kľúčový dôvod rozhodnutia sa homosexuálov pre terapiu vnútorné negatívne faktory spojené s homosexualitou a ignorujú význam sociálneho tlaku, ktorý je podľa týchto kritikov rozhodujúcim faktorom pri hľadaní zmeny sexuálnej orientácie. Zdrojom tohto sociálneho tlaku je rodina, spoločnosť a náboženské inštitúcie.

• Neexistuje žiaden relevantný dôkaz o efektivite konverznej terapie

Konverzní terapeuti majú odlišnú predstavu o tom, čo značí úspech terapie a jediným dokumentovateľným efektom ich postupu sú svedectvá členov o ich liečbe. Mnohé štúdie, ktoré ukazujú vysokú úspešnosť liečby pred začiatkom terapie nerozlišujú medzi homosexuálmi a bisexuálmi. Rovnako katamnestické sledovanie úspešných pacientov je nedostatočné.

• Konverzná terapia môže poškodiť pacienta

Jednotlivé štúdie konverzných terapeutov popisujú efektivitu liečby priemerne na úrovni 30%, ale nikto z nich sa ďalej nepýta, čo sa stalo so 70% neúspešných klientov. Konverzná terapia môže podľa kritikov spôsobiť depresiu a problémy v sociálnom fungovaní v neskoršom živote tým, že prispieva k poškodeniu sebaúcty. Jedným z dôsledkov konverznej terapie môže byť tiež prenesenie poznatkov psychoanalytickej terapie o príčinách homosexuality vo vzťahu rodič-dieťa do roviny hnevu, obviňovania a konfliktov zo strany klienta voči rodičom aj v iných s homosexualitou nesúvisiacich problémoch.

• Konverzná terapia negatívne ovplyvňuje pohľad na LGBT komunitu

Snaha terapeutov zmeniť homosexuálov na heterosexuálov je podľa kritikov posilnením spoločenského predsudku, že homosexualita je zlá. Podľa týchto kritikov homosexualita sama o sebe nie je indikátorom psychickej poruchy, ale poruchy spojené s homosexualitou sú výsledkom vplyvu nadmerného spoločenského stresu, ktorý je dôsledkom negatívnych postojov voči homosexuálom. Konverzná terapia je jeden zo spôsobov ponižovania LGBT a posilňovania ich spoločenskej stigmatizácie.

Všeobecne pre proces zmeny je dôležitá:

• silná motivácia
• podpora okolia (vzťahy)
• psychoterapia
• cieľ (rodina, čistota..)
• trpezlivosť (roky!)
• odvaha postaviť sa zoči-voči nerozriešeným vnútorným konfliktom
• sila postaviť sa proti všeobecným tendenciám v spoločnosti.

Organizácia People can change (www.peoplecanchange.com), ktorá v súčasnosti pôsobí pod názvom Brothers road (www.brothersroad.org), v roku 2006 uskutočnila prieskum, v ktorom zisťovala motiváciu svojich členov, ktorí sa snažia prekonať nechcené homosexuálne cítenie. Distribuovala dotazník do 16 podporných skupín, na ktorý odpovedalo 189 mužov (17% z celkového počtu členov), ktorí v minulosti pociťovali (N=30), alebo pociťujú (N=159) príťažlivosť k rovnakému pohlaviu (PRP).

V rámci dotazníka respondenti hodnotili:

• úroveň túžby prekonať PRP (77% veľmi, 20% stredne, 3% trochu)
• úroveň túžby rozvinúť heterosexuálnu príťažlivosť (63% veľmi, 18% stredne, 15% trochu, 4% vôbec)
• úroveň zapojenia sa do gej komunity (22% veľmi, 24% stredne, 34% trochu, 20% vôbec)

Posudzovali tiež 18 možných motivačných faktorov, ktoré ovplyvňujú jednotlivca, ktorý sa rozhodol zmeniť svoju príťažlivosť k rovnakému pohlaviu. Autori zistili, že medzi najčastejšie uvádzané motivačné faktory patrili:

• túžba zahojiť emocionálne zranenia prameniace z PRP (91%)

("Chcel by som prekonať zranenia, ktoré na mňa dopadli cez sexuálne zneužívanie od iných mužov, ktorí ma použili".)

• osobné hodnoty (90%)

("Tieto pocity boli vždy v rozpore s mojimi morálnymi hodnotami. Spôsobili mi veľa bolesti, keď sa objavili v mojich vzťahoch s priateľmi". "Vedel som, že žijem v klamstve".)

• očakávanie nešťastia z gej životného štýlu (90%)

("Som pevne presvedčený, že nebudem šťastný ako gej a verím, že zmena je možná".)

• spiritualita (87%)

("Chcem byť skutočným kresťanom. Zostať gej stojí medzi mnou a mojim vzťahom k Bohu".)

Medzi najmenej často uvádzané motivujúce faktory patrili:

• vonkajší tlak od ostatných (55%)
• strach z choroby (56%)
• neschopnosť nájsť uspokojujúci gej vzťah (56%)
• strach z odmietnutia (65%)

V rámci prieskumu rozdelili respondentov na 2 skupiny:

• skupinu, ktorá sa vyznačovala vysokou úrovňou zapojenia do gej komunity, ktorú tvorilo 22% z celkového počtu respondentov (gej komunita)
• skupinu, ktorá nemala takéto skúsenosti, ktorú tvorilo 20% respondentov (non-gej komunita)

Zisťovali, ktorý z uvedených motivačných faktorov v tej ktorej skupine prevládal:

• konflikt identity ("Moje homosexuálne pocity nereprezentujú to, ako prežívam sám seba.") - 70% z gej-komunity a 95% z non-gej komunity
• strach z odmietnutia ("Verím, že budem odmietnutý rodinou, priateľmi, komunitou, ak si vyberiem gej život.") - 50% z gej-komunity a 71% z non-gej komunity
• hanba ("Hanbím sa za moje homosexuálne pocity.") - 69% z gej-komunity a 82% z non-gej komunity

Naopak tí, ktorí boli zapojení do gej komunity boli viac ako jednotlivci bez podobnej skúsenosti motivovaní:

• strachom z choroby ("Bojím sa negatívnych zdravotných dôsledkov homosexuality.") - a 59% verzus 42%
• spiritualitou ("Cítim sa viac duchovne, keď sa odvrátim od homosexuality.") - 91% verzus 76%
• depresiou alebo nespokojnosťou ("Moje skúsenosti s homosexualitou ma zanechali depresívneho, neuspokojeného a nenaplneného.") - 92% verzus 71%

Tá istá organizácia (People Can Change) vykonala v r. 2012 prieskum, ktorý poskytuje ďalšie údaje na podporu možnosti zmeny. Vykonali rozhovory s takmer 500 osobami, ktorí aspoň raz v živote vyhľadali profesionálne poradenstvo, aby zmiernili neželanú homosexuálnu príťažlivosť. Prieskum odhalil, že viac ako polovica (55%) účastníkov výskumu uviedla, že poradenstvo bolo účinné a podarilo sa im znížiť intenzitu a frekvenciu homosexuálnej príťažlivosti. Siedmi z desiatich uviedli, že boli spokojní alebo veľmi spokojní s poradenstvom. V prieskume boli aj iné výsledky poradenstva, vrátane týchto:

• 53% respondentov uviedlo, že ich neželaná príťažlivosť k osobám rovnakého pohlavia sa zmenšila alebo eliminovala
• 58% uviedlo, že nástojčivosť pretrvávajúcej homosexuálnej príťažlivosti sa zmiernila
• 69% uviedlo, že sa zlepšila ich sebaúcta
• 69% uviedlo, že u nich oslabol pocit hanby
• 71% viac prijíma seba samých
• 66% pociťovalo väčší pokoj a vyrovnanosť

V rozpore s obvineniami o škodlivosti, len 17% respondentov v prieskume uviedlo, že poradenstvo im nejakým spôsobom prinieslo ujmu. Medzi týmito respondentmi boli aj tí, ktorí mali pocit, že poradcovia im neprejavovali dostatočný rešpekt a ukázalo sa aj to, že títo poradcovia neboli nestranní, lebo boli naklonení homosexualite a odmietali podporovať u klienta úsilie o zmenu.

V Nemecku sa pomocou ľuďom prežívajúcim homosexuálnu náklonnosť už mnoho rokov zaoberá pediatrička MUDr. Christl Ruth Vonholdtová, ktorá vedie Nemecký inštitút pre mládež a spoločnosť (DIJG) ekumenickej komunity Ofenzíva mladých kresťanov (OJC, Reichelsheim v Odenwalde). Pre český Monitor Res Claritatis vo februári 2013 uviedla, že cesta premeny sa vypláca i vtedy, keď nebolo dosiahnuté úplné odstránenie homosexuality, pretože títo ľudia docielili zvýšenie vedomia vlastnej hodnoty a zníženie depresií.

Viac o možnostiach terapeutického prístupu k ego-dystónnej sexuálnej orientácii sa možno dozvedieť z diplomovej práce Daniela Ferkodiča: Možnosti a efektivita terapie ego-dystónnej sexuálnej orientácie u mužov. Táto diplomová práca zhromažďuje, usporadúva a porovnáva poznatky o utváraní homosexuality a o jej terapii u mužov. Sleduje zmeny v chápaní fenoménu homosexuality v rámci psychológie a psychiatrie. Prináša poznatky o motivácii homosexuálne orientovaných jednotlivcov, ktorí sa rozhodli pre zmenu sexuálnej orientácie. Sprehľadňuje psychologickú a psychiatrickú tradíciu terapie homosexuality do roku 1973, odkedy sa postupne prestáva považovať za duševnú poruchu, ako aj následný rozvoj reparačnej terapie, ktorá sa zamerala na pomoc jednotlivcom pri zmene sexuálnej orientácie. Dokumentuje efektivitu terapie v rámci jednotlivých psychologických prístupov, ako aj základné okruhy kritiky zo strany odporcov reparačnej terapie. Cieľom práce je poukázať na existujúcu tradíciu úspešnej terapie homosexuality a poskytnúť informačnú a názorovú alternatívu voči procesu coming-out pre jednotlivcov, ktorí sú ego-dystónni alebo neistí vo svojej sexuálnej orientácii.

K možnostiam terapie ego-dystónnej homosexuality sa vo svojom blogu vyjadril aj Michal Patarák (psychiater z FNsP F.D. Roosvelta v Banskej Bystrici). Svoj postoj uvádza nasledovnými slovami: 

"Cítim v sebe potrebu bojovať proti nepochopeniam homosexuality a proti spoločenskej stigmatizácii ľudí s homosexuálnou orientáciou. Súčasne sa snažím o sformulovanie integrovaného pohľadu na tento fenomén, nezaťažený ideologickými nánosmi a konštruktmi."

Celkovo jeho vyjadrenie vyznieva kriticky k metódam konverznej terapie, avšak okrem iného tiež uvádza: 

"Pre nás (psychiatrov a psychológov) však z toho vyplýva veľmi dôležité poznanie, ktoré sa stáva až akýmsi bodom zvratu. Ak je totiž egodystonická homosexualita psychickou poruchou, mali by sme jedincom, ktorí ňou trpia, ponúkať aj liečbu. V poznámkach medzinárodnej klasifikácie sa totiž uvádza, že jedinec s egodystonickou sexuálnou orientáciou ′môže vyhľadávať liečbu, aby stav zmenil.′ A preto sa môžem touto liečbou seriózne zaoberať bez toho, aby na mňa odborné spoločnosti pozerali krivo. V partikulárnych predstavách liečby sa síce môžeme rozchádzať, v zásade však môžeme rozvinúť iba dve nekompatibilné cesty:

1. Povedieme jedinca k tomu, aby napokon homosexuálnu orientáciou prijal a zariadil si podľa nej svoj život.

2. Budeme sa snažiť podporovať klienta v možnosti heterosexuálnej adaptácie.

Najdôležitejšie sú však predstavy klienta, proti ktorému v tejto veci predsa nemôžeme ísť. On si pravdepodobne, ak vôbec, bude sám voliť terapeuta podľa toho, ako svoj problém vidí vlastnou optikou." 

Ďalej v blogu nastoľuje otázku:

"Tak liečiť či neliečiť? Napriek tomu, že ja osobne necítim veľké sympatie ani k zmieneným teóriám a predpokladom, ani celkovo k reparačnej liečbe, ako profesionáli v oblasti duševného zdravia by sme mali vedieť zareagovať i na priania a prosby pacientov o sprevádzanie egodystonickou homosexualitou, prípadne o jej liečbu (mnohokrát na nej parazituje aj skutočná depresia a úzkostné poruchy). Ako to urobíme, záleží i na tom, v akom spoločenskom nastavení žijeme, aký je náš svetonázorový horizont a ako hlboko sme sami do oblasti homosexuality prenikli.

Ja osobne si myslím, že najradikálnejší pohyb smerom k zdraviu v prípade osoby s nechcenou homosexuálnou orientáciou by bolo jej prijatie. Adaptácia by mala byť teda mierená skôr na samotnú homosexualitu, než na heterosexualitu. V tomto však, zdá sa, nemám morálne právo diktovať klientovi to, na čo a ako konkrétne sa prispôsobiť. Je to totiž jeho život. Mal by som rešpektovať jeho priania, túžby a predstavy zdravia, ako aj pohľad na svet, z ktorého vychádza. V tom vidím skutočnú realizáciu medicínskej etiky, ako aj pravý liberálny postoj k fenoménu homosexuality."

https://dennikn.sk/blog/154939/moznosti-reparacnej-terapie-takzvanej-liecby-homosexuality/

Psychologická a psychiatrická tradícia do roku 1973 obsahuje veľké množstvo štúdií a kazuistík, ktoré sa zaoberajú problematikou terapie homosexuality v rámci jednotlivých psychologických prístupov a niektorí terapeuti uvádzajú, že boli úspešní v zmene sexuálnej orientácie svojich klientov z homosexuálnej na heterosexuálnu. Iní terapeuti však takéto závery spochybňujú, napr. poukazovaním, že mnohé z týchto správ pochádzajú od organizácií zaťažených nejakou (zvyčajne náboženskou) ideológiou, ktorá "zatracuje" homosexualitu. S týmto názorom však možno polemizovať, nakoľko viac ako 2/3 psychológov a psychiatrov, ktorí dokumentovali zmenu od homosexuality k heterosexualite u svojich pacientov vo výskumoch do roku 1973 boli ateisti. No ak by aj všetci psychológovia a psychiatri úspešní v terapii homosexuality boli "zaťažení náboženskou ideológiou", mali by odporcovia terapie homosexuality spochybňovať výsledky terapie na základe vlastných argumentov a nie invektív o "náboženskej zaťaženosti". Rovnako by totiž mohli postupovať aj zástancovia terapie homosexuality a spochybňovať názory a zistenia výskumníkov a gej aktivistov "zaťažených vlastnou homosexuálnou orientáciou". To by však obe strany rezignovali na spôsob vedeckej argumentácie.

Stránku zostavila:

Darina Veličová (pracuje v oblasti klinickej biochémie, je podpredsedníčkou o.z. Priestor prijatia)