Prehľad skorších i novších vedeckých prác

V roku 1991 neurobiológ Simon LeVay skúmal veľkosť mozgu v limbickom systéme (Simon LeVay, "A Difference in Hypothalamic Structure between Heterosexual and Homosexual Men," Science 253, no. 5023 (1991); 1034 - 1037: https://dx.doi.org/10.1126/science.1887219). Meral veľkosť skupiny buniek v rámci intersticiálnych jadier predného hypotalamu (bunková štruktúra INAH3) na malej vzorke homosexuálov, ktorí umreli na AIDS, pričom ako kontrolnú skupinu použil mozgy iných mŕtvych mužov (zomreli pre inú príčinu ako AIDS), ktorí boli údajne heterosexuálni, ale ich sexuálnu orientáciu nikdy neoveroval ani nepotvrdil. Zistil, že skúmaná časť mozgu bola menšia ako tých, ktorí boli údajne hetero. Jeho záver bol, že musí existovať biologický, s najväčšou pravdepodobnosťou genetický komponent, ktorý ovplyvnil veľkosť a teda funkciu mozgu. Tento záver publikoval v článkoch a priniesli ho aj médiá. Táto štúdia však mala významné nedostatky. Okrem už spomenutej kontrolnej skupiny to bol fakt, že skúmaní homosexuálni muži zomreli ako obete choroby AIDS. Čiže je oveľa pravdepodobnejšie, že zmenu mozgového tkaniva vyvolal vírus HIV, resp. liečba AIDS (nakoľko je známe, že niektoré lieky používané pri liečbe, môžu znižovať hladinu testosterónu), resp. mohli byť odrazom endokrinného stavu v momente smrti.

Simon LeVay bol neskôr nútený priznať, že nenašiel homosexuálny gén. Vyhlásil:

"Najbežnejšia chyba, ktorej sa ľudia dopúšťajú pri interpretácii mojej práce je, že v nej vidia tvrdenie, že 'homosexualita je genetická‛, alebo že vie dokázať genetickú príčinu homosexuality, teda že homosexuálni muži 'sa takí narodili‛. Ani som nenašiel v mozgu centrum homosexuality."

(David Nimmons, "Sex and the Brain," Discover, 1.3. 1994).

Jeho verejná odpoveď však nebola uvedená v médiách. O jeho vyhlásení vedeli len jeho kolegovia z príslušnej oblasti psychológie. Verejnosť bola ponechaná v mylnej predstave, že veda je blízko k určeniu biologickej alebo genetickej príčiny.

Ďalší často publikovaný prieskum amerického psychológa J.M. Baileyho a psychiatra R.C. Pillarda ("A Genetic Study of Male Sexual Orientation", Archive of General Psychiatry, 1991) je uvádzaný ako argument na genetickú podmienenosť homosexuality. Bailey spolu s Pillardom robili výskum u mužov, ktorí boli buď jednovaječné alebo dvojvaječné dvojičky, alebo adoptívni bratia. Zistili, že u 52% jednovaječných dvojičiek bola zaznamenaná homosexuálna orientácia a toto číslo klesalo pri dvojvaječných dvojičkách na 22% a pri adoptívnych bratoch bolo nižšie ako 10%. Významný metodický problém tejto štúdie bol výber účastníkov, ktorých hľadali medzi čitateľmi časopisov pre homosexuálov, čo sa dá sotva považovať za náhodnú vzorku bežnej populácie. A okrem toho, keby sme chceli zistiť čistý vplyv génov a eliminovať vplyv rodinného prostredia, museli by sme skúmať dvojičky, ktoré by boli vychovávané oddelene. Výsledné čísla zhody však boli aj tak omnoho nižšie, ako sa predpokladalo jednoduchou genetickou hypotézou, nakoľko u jednovaječných dvojičiek z dôvodu identickej DNA sa dá očakávať, že dedične podmienené znaky sa budú u nich vyskytovať v 100%. Do akej miery tento výskum teda potvrdzuje pravdivosť vplyvu génov na vznik homosexuálnej orientácie, je otázne. Bailey so spolupracovníkmi sa výskumu na dvojičkách venoval aj v ďalších prácach, pričom v roku 2000 uskutočnil významný výskum sexuálnej orientácie tým, že využil vzorku z registra dvojčiat austrálskeho národného úradu pre zdravotnícky a medicínsky výskum (J. Michael Bailey, Michael P. Dunne a Nicholas G. Martin, "Genetic and environmental influences on sexual orientation and its correlates in an Australian twin sample," Journal of Personality and Social Psychology 78, no. 3 (2000); 524 - 536) https://dx.doi.org/10.1037/0022-3514.78.3.524. Odhadovaná hodnota miery zhody v sexuálnej orientácii u identických (jednovaječných) dvojčiat pre mužskú homosexualitu bola 20 % a pre ženskú homosexualitu 24 %, oproti tomu táto hodnota v prípade neidentických (dvojvaječných) dvojčiat predstavovala 0 % u mužov a 10 % u žien. Tento rozdiel v odhadovanej miere zhody bol štatisticky významný u mužov, ale nie u žien.

Jedným z prvých pokusov konkrétnejšie identifikovať genetický základ homosexuality bol výskum z roku 1993, ktorý zrealizoval genetik Dean Hamer a jeho spolupracovníci na 40 pároch homosexuálnych bratov (Dean H. Hamer et al., "A linkage between DNA markers on the X chromosome and male sexual orientation", Science 261, no. 5119 (1993); 321 - 327) https://dx.doi.org/10.1126/science.8332896. Skúmaním rodinnej histórie homosexuality u týchto osôb dospeli k možnému prepojeniu homosexuality u mužov a genetických markerov na úseku Xq28 chromozómu X , ktorý muži dedia výlučne po matke. Samotná oblasť Xq28 však obsahuje niekoľko stoviek génov a 4 mil. párov báz DNA. V Hamerovej štúdii nebol žiaden gén izolovaný, bola len vytvorená pracovná hypotéza týkajúca sa možnej existencie "homosexuálneho génu" vyskytujúceho sa v oblasti Xq28 na základe zvýšeného výskytu určitých variantov (možných zmien) na chromozómoch u homosexuálnych mužov. Absencia kontrolnej skupiny v Hamerovej štúdii potvrdzujúca taký istý genetický marker u skupiny heterosexuálnych bratov, nepridáva na vierohodnosti týchto výskumov. Aj snahy o opakovanie výsledkov tohto dôležitého výskumu však priniesli zmiešané závery. George Rice a jeho spolupracovníci sa pokúsili zopakovať Hamerove zistenia, no bezvýsledne (George Rice et al., "Male Homosexuality: Absence of Linkage to Microsatellite Markers at Xq28," Science 284, no. 5414 (1999); 665 - 667) https://dx.doi.org/10.1126/science.284.5414.665.

V samotnej Hamerovej práci však on sám upozorňuje, že výsledky jeho výskumu "nemôžu vysvetliť mužskú homosexualitu". Doslova píše:

"Ak budeme môcť objaviť gén homosexuálnej orientácie, až potom môžeme začať zisťovať, čo tento gén spôsobuje."

Médiá, nevynímajúc tie na Slovensku, napr. denník Národná obroda, tento záver interpretovali: "Vedcom sa podarilo objaviť gén podmieňujúci sexuálnu orientáciu" (13.august 1993, s.6 v rubrike za zahraničia).

Hamer však v rozhovore pre Time na otázku, či môže byť sexuálna orientácia určená iba biologicky, odpovedal:

"V žiadnom prípade. Zo štúdií dvojičiek už vieme, že variabilita sexuálnej orientácie v polovičnej alebo aj väčšej miere nie je dedičná! Naše štúdie sa pokúšajú poukázať na genetické faktory, nie popierať psychosociálne faktory"

(Toufexis, A., "New Evidence of a Gay Gene", Time, 13.Nov.1995, Vol.146, Nr.20; 95).

Dean Hamer objasnil niektoré obmedzenia behaviorálnej genetiky v článku, ktorý vyšiel v časopise Science v roku 2002, nasledovne:

"Skutočným vinníkom pomalého napredovania v oblasti behaviorálnej genetiky je domnienka, že celú bohatú komplexnosť ľudského myslenia a cítenia môžeme zredukovať na jednoduchý lineárny vzťah medzi jednotlivými génmi a vonkajším správaním. Tento zjednodušený model, na ktorom stoja súčasné výskumy behaviorálnej genetiky, ignoruje kľúčový význam vzájomného prepojenia mozgu, prostredia a génových prejavov".

(Hamer, D., "Rethinking Behavior Genetics", Science 298, no. 5591 (2002); 71) https://dx.doi.org/10.1126/science.1077582.

Celogenómové asociačné štúdie sa stali v posledných rokoch obľúbené, no len málo z nich preukázalo významnejšie prepojenia genetických variantov so sexuálnou orientáciou. Najrozsiahlejším pokusom identifikovať genetické varianty spojené s homosexualitou bol výskum na vyše 23 000 osobách z databázy spoločnosti 23 and Me, ktorý bol predstavený na výročnom stretnutí Americkej spoločnosti pre humánnu genetiku v roku 2012. No nepreukázal žiadnu väzbu, ktorá by u mužov či žien významným spôsobom spájala šírku genómu s homosexuálnou identitou (E. M. Drabant et al., "Genome-Wide Association Study of Sexual Orientation in a Large, Web-based Cohort", 23andMe, Inc., Mountain View, Calif.(2012) https://blog.23andme.com/wp-content/uploads/2012/11/Drabant-Poster-v7.pdf).

Avšak Alanovi R. Sandersovi a jeho spolupracovníkom sa v roku 2014 podarilo zopakovať Hamerove pôvodné zistenia na väčšej vzorke 409 mužov - súrodeneckých párov homosexuálne orientovaných bratov, vrátane dvojčiat. (Alan R. Sanders et al., "Genome-wide scan demonstrates significant linkage for male sexual orientation," Psychological Medicine 45, no. 07 (2015); 1379 - 1388: https://dx.doi.org/10.1017/S0033291714002451). Na základe genetickej analýzy z krvi a slín bol pozorovaný zvýšený výskyt istých genetických polymorfizmov (variácií v DNA sekvencii), a to najmä v oblasti Xq28 a 8q12 (na chromozómoch X a 8). Alan R. Sanders aj na základe týchto zistení štúdiu komentuje v tom zmysle, že "výsledky výskumu podporujú existenciu génov na pericentromérickom chromozóme 8 a na chromozóme Xq28, ktoré majú vplyv na vývoj mužskej sexuálnej orientácie" a že to "narúša predstavu o tom, že sexuálna orientácia je voľbou". Avšak genetické markery by vzhľadom na svoj malý výsledný vplyv, neboli dobrým ukazovateľom na predvídanie sexuálnej orientácie. V závere tejto štúdie sa píše:

"Aj keď výsledky našej štúdie poskytujú ďalší dôkaz pre skoré (prenatálne) biologické vplyvy na rozdiely v mužskej sexuálnej orientácii, musíme zdôrazniť, že genetické príspevky sú ďaleko od určujúcich a predstavujú skôr časť multifaktoriálnej príčinnej súvislosti, a to genetickej, tak aj vplyvu okolitého prostredia".

Média, i tie na Slovensku, prinášali vzápätí články s konštatovaním "doteraz najväčšia genetická štúdia homosexuálnych ľudí našla ďalšie dôkazy o tom, že sexuálnu orientáciu majú ľudia zakódovanú priamo v génoch" 

(denník Sme z 20.novembra 2014, https://tech.sme.sk/c/7505434/homosexualita-je-uz-v-nasej-dna.html).

Na takúto dezinterpretáciu zareagoval vo svojom blogu Michal Patarák (psychiater z FNsP F.D. Roosvelta v Banskej Bystrici):

"Výsledky výskumu musíme interpretovať veľmi opatrne. V prvom rade treba zdôrazniť, že tu nejde o nález dvoch génov homosexuality, ide len o regióny na dvoch chromozómoch, ktoré obsahujú množstvo génov. Zatiaľ nebol izolovaný žiadny "gén homosexuality", takýto pojem je nutné považovať za scestný. Skôr než komentáre k štúdii nekriticky prijmeme, si tiež treba uvedomiť, že keby sa aj u homosexuálov vo zvýšenej miere vyskytovali dva konkrétne genetické polymorfizmy, neznamená to, že sa vyskytujú u všetkých. Aj keby sa prišlo na dva kľúčové gény, neboli by univerzálnym vysvetlením homosexuality. Iba by zapadli do mozaiky, s ktorou pracujeme dnes: že homosexuálna orientácia je veľmi komplexný fenomén, ktorý je podmienený kombináciou genetických, biologických a psychosociálnych faktorov. Podobne ako heterosexuálna orientácia, ani homosexuálna orientácia predsa nemôže byť výsledkom činnosti jedného génu. Ak by sme uvažovali o čisto genetickej príčine (čo už tiež osobne považujem za redukciu v rozsahu možných príčin), tak by išlo o polygénový vplyv, teda mechanizmus, v ktorom je činných množstvo génov. Práve taký komplexný mechanizmus sa dotýka problému, prečo sa napríklad homosexualita nededí z otca na syna, keď je geneticky determinovaná. Musíme totiž odlišovať hypotetickú vrodenosť homosexuality od jej dedičnosti. Napriek tomu sa zdá, že v rodinách homosexuálnych mužov sa homosexualita vyskytuje častejšie, čo hovorí v prospech istých genetických faktorov."

https://dennikn.sk/blog/4672/spravy-o-genetickych-pricinach-homosexuality-si-vyzaduju-starostlive-zhodnotenie/

Neil Whitehead (novozélandský vedec v oblasti biochémie) preskúmal viac ako desaťtisíc štúdií, ktoré analyzovali biologické, hormonálne a genetické faktory homosexuality. Napísal knihu, ktorá sa na webe pravidelne aktualizuje a jej názov je "My Genes Made Me Do It!:A Scientific Look at Sexual Orientation, 1999" (Moje gény ma to prinútili robiť!: Vedecký pohľad na sexuálnu orientáciu). Dospel k záveru, že existujú rozmanité faktory prispievajúce k homosexualite, ale len gény samotné homosexualitu nespôsobujú. Odhaľuje tiež, že vo všeobecnosti je naša príťažlivosť k opačnému pohlaviu úzko spojená s formovaním pohlavnej identifikácie. Zdravá pohlavná identifikácia sa rozvíja tým, že je človek akceptovaný súrodencami a rovesníkmi rovnakého pohlavia a identifikuje sa s nimi. Okolo puberty sa k prevládajúcej pohlavnej identite pridá ešte sexuálny pud ako dôsledok produkcie hormónov, a chlapci a dievčatá, istí si svojou mužskosťou alebo ženskosťou, začnú prejavovať záujem o opačné pohlavie. Napriek tomu, že sa rodíme ako muži alebo ženy a sme schopní sexuálnej odpovede, nerodíme sa s "preddefinovanou" heterosexuálnou orientáciou - tá sa vyvinie časom. Dospel tiež k presvedčeniu, že môže síce existovať určitý genetický vplyv, ale v konečnom dôsledku homosexualita je vývojová záležitosť ovplyvnená predovšetkým prostredím." (Neil E. Whitehead "My Genes Made Me Do It!" (2010), 266: www.mygenes.co.nz/download.htm).

Záver, že homosexualita nie je geneticky podmienená, podporuje aj časopis British Medical Journal, ktorý konštatoval najzjavnejšiu pravdu:

"Z pohľadu evolúcie by geneticky podmienená homosexualita bola už dávno vyhynutá v dôsledku redukovanej reprodukcie."

(Myron Baron, "Genetic Linkage and Male Homosexual Orientation," British Medical Journal, Vol 307, 7. august 1993, s. 337).

Inými slovami, ak by homosexualita bola výlučne genetická, gén by sa postupne stratil, keďže v homosexuálnych vzťahoch nedochádza k reprodukcii. Homosexuáli majú len 1/5 detí v porovnaní s heterosexuálmi a existencia takéhoto génu by musela neodvratne viesť k vymiznutiu jeho nositeľov z populácie. Je to základný koncept evolúcie a princíp vyhynutia.

Dôkazy v prospech genetických príčin homosexuality sú opäť nekonzistentné a nepresvedčivé. Z toho vyplýva, že hoci genetické faktory môžu vysvetľovať určitú variáciu sexuálnej orientácie, je nepravdepodobné, že vplyv genetiky na tento znak by bol silný a ešte menej pravdepodobné, že tento vplyv by bol rozhodujúci. Takže aj v prípade, že sú prítomné genetické faktory prispievajúce k homosexualite, na to, akú sexuálnu príťažlivosť alebo preferencie osoba pociťuje, môže vplývať množstvo faktorov prostredia, ako sú napríklad sociálne stresory vrátane citového, fyzického či sexuálneho zneužívania. Aby sme dostali úplný obraz toho, ako vznikajú sexuálne záujmy, túžby a príťažlivosť, je nevyhnutné upriamiť zrak na faktory týkajúce sa vývoja, prostredia, skúseností a zážitkov, sociálneho kontextu a ľudskej vôle.

Rovnaký pohľad na túto problematiku prinášajú i českí odborníci - sexuológ a rodinný terapeut Vladislav Chvála a klinická psychologička a psychoterapeutka Ludmila Trapková v knihe ("Žena a muž v rodine", Vyšehrad 2014, s.167-168):

"Pritom nič nie je tak nepravdepodobné ako predstava, že sa človek ako homosexuál narodí, keď vieme, akým zložitým vývojom ešte len musí prejsť do svojej dospelosti. Donedávna sme nevedeli, že interakcie s okolím majú vplyv na utváranie mozgu už od prvých hodín po narodení. Preto je predstava, že by sa človek ako homosexuál alebo transsexuál narodil, takpovediac neudržateľná. Vedomie, že na sexuálny vývoj môže mať vplyv stav spoločnosti, predovšetkým však stav oboch podstatných subkultúr, ženskej a mužskej, je významné. V súčasnosti sa však robí všetko pre to, aby sa vplyv spoločnosti poprel a tým sa dáva priestor sexuálnemu zmätku dospievajúcich".

Stránku zostavila:

Darina Veličová (pracuje v oblasti klinickej biochémie, je podpredsedníčkou o.z. Priestor prijatia)